Saharské zápisky – Niečo navyše, Miroslav Fečko

Prečo áno

O návšteve nových revírov, a to bez ohľadu na to, či sa jedná o miestne vody, zväzové alebo súkromné revíri, v prípade rybárov rozhodujú mnohé, veľmi rôznorodé faktory. Mnohokrát sú to veľmi subjektívne faktory, ktoré oslovia každého z nás individuálne. Zvažujeme vzdialenosť revírov, rybiu osádku, veľkosť zdokumentovaných úlovkov, alebo aj prostredie a podmienky samotného lovu. Spoločným menovateľom pri našom rozhodovaní je zväčša snaha hľadať niečo naviac, niečo, čo daný revír ponúka lepšie oproti iným revírom. Nerozhodujeme sa predsa len v intenciách, že chcem ísť na ryby, ale od našej vychádzky k vode si aj niečo sľubujeme.

Rovnako, v zmysle hľadania čo naviac, čo iné, čo lepšie ma čaká pri návšteve revíru Sahara som uvažoval aj ja. V tomto ohľade sa ale nejednalo len o jeden faktor, ktorý by bol natoľko dominantný, že v mojom prípade rozhodol. Hneď niekoľko vecí bolo pre mňa zaujímavých, a to najmä rôznorodosť foriem kaprov, veľkosť pravidelne chytaných rýb, ale aj chovná časť revíru a samozrejme viacero známych, kamarátov a kolegov rybárov, ktorí Saharu pravidelne navštevujú a niektorí z nich, ktorí sa aj o revír starajú. Spomínané faktory rozhodovania som vnímal ako dôležité nie len pred mojou prvou návštevou revíru, ale zostali vo mne ako dôvody, pre ktoré sa na revír rád a opakovane vraciam už niekoľko rokov.

Odchov rýb

Jedným z faktorov, ktorý bol iný, ako bežné, doteraz z pohľadu mňa ako rybára vnímané dôvody rozhodovania sa, bola chovná časť revíru. Predstava, že môžem aspoň z časti nazrieť a pozrieť sa na to, ako chov rýb prebieha, čo všetko je s tým spojené a aké pozitíva ale aj úskalia to so sebou prináša, vyvolávala vo mne zdravú zvedavosť spoznať a dozvedieť sa viac.

Chovná časť revíru sa nachádza v bezprostrednej blízkosti hlavného jazera. S dovolením a pod dohľadom správcu jazera sa mi podarilo už niekoľko krát navštíviť chovné jazero a dozvedieť sa viac aj o samotnom chove a plemenách, či líniách kaprov, ktoré sa v revíri nachádzajú. Vychádzajúc aj z oficiálnych stránok revíru sa v Sahare nachádza viac ako 20 rôznych línií kaprov, medzi ktorými sú aj línie odchované priamo na Sahare, ako jedinečná osádka vlastného chovu. Vidieť malých kaprov v chovnej časti revíru, z ktorých sa postupným výkrmom a starostlivosťou za niekoľko rokov stávajú obyvatelia hlavného jazera bolo niečím, čo bežne rybár nemá možnosť vidieť a zažiť.

Dennodenná starostlivosť nie len o rybárov loviacich na jazere, ale aj pri chove rýb mi ukázala inú stránku tohto povolania. Možno poniektorí kedysi uvažovali a pohrávali sa s myšlienkou, že aké by to bolo krásne mať vlastný revír. Áno, pekná predstava, myslel som si podobne aj ja. Nazrieť za oponu však znamenalo vytriezvenie a uvedomenie si toho, že takéto povolanie je náročné po všetkých stránkach, ktoré by nás mohli napadnúť. Nehovorím len o fyzickej náročnosti vláčenia kŕmenia, odlovov rýb, čistenia okolia, ale aj celková snaha udržať pri živote za každých okolností živé stvorenia, ktoré sú odkázané práve na našu starostlivosť a dobrý prístup.

Rôznorodosť úlovkov

Snaha v rámci chovnej časti revíru sa postupne odzrkadľovala aj v hlavnom jazere, a to najmä rôznorodosťou foriem kaprov, ktoré rybár má šancu uloviť. Z môjho pohľadu to bolo a stále je veľkou motiváciou, ktorá sa prejavuje v opakovaných návštevách a v snahe dostať na podložku nie bežnú formu kapra. Takú formu kapra, kde aj pri opakovanom pohľade na fotografiu, aj po niekoľkých rokoch, budem mať pocit, že som bol za svoje úsilie odmenený ozajstným skvostom v podobe úlovku, ktorý vyniká možno nie len veľkosťou, ale aj stavbou tela, šupinami, alebo inými atypickými prejavmi danej formy či línie.

Za posledné roky a počas mojich rybačiek sa mi pošťastilo dostať na breh a na podložku niekoľko veľmi zaujímavých úlovkov. Niektoré vynikali veľkosťou a predstavovali pre mňa osobný rekord. Iné zase boli takzvané plnošupináče, niektoré boli krátke ale vysoké šupináče, prípadne dlhé šupináče s celkovo hrbým telom, ktoré predstavovali akoby torpédo vo forme kapra. Každý úlovok, aj tie menšie majú svoje miesto v mojich spomienkach, a to aj kvôli tomu, že v mojom prípade to nikdy nebolo a ani nemuselo byť o množstve úlovkov. Stále viac, možno to súvisí aj s pribúdajúcimi rybárskymi rokmi, ktoré mám už za sebou, mám snahu uloviť a vážim si pekné, ojedinelé a niečím výnimočné úlovky. Množstvo nie je rozhodujúce a čísla si aj tak s odstupom času nebudeme detailne pamätať. Radosť z úlovku a emócia s tým spojená má však veľkú šancu v nás zotrvať po dlhú dobu.

Nečakané prekvapenie

Trend pomenovávania ulovených rýb, analyzovanie histórie ich ulovenia, identifikovanie medziročných prírastkov alebo prírastkov medzi jednotlivými zdokumentovanými uloveniami neobišiel ani náš región Slovenska a Českej republiky. Nie je to pritom ani zďaleka výsada, alebo nebodaj rozmar súkromných revírov. Aj v prípade miestnych a zväzových vôd má stále viac rýb svoje mená. Samozrejme, sú to najmä tie úlovky, ktoré vynikajú svojou veľkosťou alebo svojou nezameniteľnosťou. Rovnako, viacero z mojich známych, kamarátov rybárov sleduje pravidelne úlovky na niektorých jazerách alebo vodných nádržiach, pričom zhromažďujú katalógy fotografií od rôznych lovcov. A práve tento trend, alebo povedzme tento prístup neobchádza ani Saharu. Viaceré úlovky majú svoje mená a rybári majú snahu cieliť práve na tieto ryby. Považujem to za zaujímavý prístup, ktorý však vyžaduje veľké úsilie v pravidelnom sledovaní diania na konkrétnom revíri.

Možno by ste teraz čakali, ktoré z pomenovaných rýb som si ja zacielil uloviť a ktoré sa mi aj podarilo zdolať. Žiaľ, do tohto rozmeru prístupu k rybolovu som ešte nedošiel, hoci mi je veľmi sympatický a nevylučujem, že sa v budúcnosti aj takto budem pozerať na svoje rybačky. Túto úvahu však zakončím inou pointou, hoci z časti súvisiacou. Bez ohľadu na to, aké som mal na revíri plány, aké boli moje pohnútky, radosť z nečakaného bola mnohokrát veľmi prítomná. Pri každom zábere som bol plný očakávaní, plný úvah, že čo asi bude na druhej strane vlasca. Aký úlovok uvidím a čím ma Sahara opäť prekvapí. A tak počas jednej rybačky, vtedy keď som to najmenej čakal, a to tesne pred zotmením, som dostal záber. Nečakal som to, nakoľko na danom mieste, kde som vtedy lovil, som večerné zábery vôbec nemal. Jediný večerný záber vyústil do podobrania Two Tone lysca, ktorého si pamätám doteraz. Dvojfarebný lysec bolo niečo, čo som síce možno už videl v rybárskych časopisoch alebo v rybárskych videách, ale ja sám a ani nikto z mojich rybárskych kamarátov takýto úlovok nikdy nemal. Bolo to nečakané, ale opäť potvrdzujúce, že každý záber môže na Sahare znamenať výnimočný úlovok. Môže, ale aj nemusí znamenať. Veď inak, by sme tieto úlovky ako výnimočné ani nemohli označiť.